Takmer celú noc som nespala, čo som bola vystresovaná, že opäť budem za pokladňou v hypermarkete. Už cesta autobusom bola pre mňa stresujúca, kvôli tomu, že autobus bol plný ľudí. Nedokázala som nič zjesť. V tom čase som fajčila, tak aspoň čosi. Pred smenou vyfajčené dve cigarety a ideme na to.
Keď som si obliekla firemné tričko, cítila som sa ešte horšie. Kým som prišla za pokladňu, začala som sa chvieť a od úzkosti sa mi zle dýchalo. Vydržala som robiť za pokladňou v hypermarkete pár mesiacov. Počas prestávky som fajčila len cigarety.
Pre ľudí ako ja, ktorí majú tendencie skĺzať okrem hlbokých depresií aj k takýmto intenzívnym úzkostným stavom, je práca na doma ako stvorená.
Pred piatimi rokmi bola práca na doma alebo „home office“ na Slovensku len veľmi okrajovou záležitosťou. Ale mne sa pošťastilo. Pamätám si, že väčšina hovorila, aké to musí byť super. Iní mi dokonca ani neverili, že je niečo také možné. V súčasnosti je práca na doma žiadanou čoraz viac a niekde dokonca vytláča prácu v kanceláriách a pod.
Aj pre mňa bolo prekvapením, keď teraz vychádzajú štúdie o tom, že „home office“ pre väčšinu ľudí nie je také terno, ako vzbudzuje prvý dojem. Myslím, že človek si naplno neuvedomuje, že potrebuje vykonávať rituály, ktoré bežne sprevádzajú cestu do práce, z práce alebo počas šichty. Samozrejme, aj keď sú ľudia s prácou nespokojní, túžia po socializácii a sociálnom kontakte. (Mňa sa to netýka 😀 )
Rutina, ktorou sa myslí pravidelná cigareta alebo káva počas prestávky, či to, že človek zájde po skončení práce na pivo s kolegami. Niektorí sa tešia, že môžu vypadnúť z domu, keď im doma vreštia deti, pretože pri tom nemôžu v pokoji pracovať. Iní túžia z domu ísť skrátka preč a sú celkom radi, že sa môžu opäť domov vrátiť. Za tým sú rozličné dôvody. Akoby človek túžil mať oddelený čas v práci a čas doma.
Ďalšou vecou je, že tí, ktorí skúsili prácu na doma nemali takú disciplínu, aby sa nevenovali iným veciam, ktoré s pracovnou náplňou nesúvisia. Napríklad, že človek začne variť a prať, pričom potom nestíha pracovné povinnosti.
Ak sa vrátim k svojmu príbehu na začiatku článku, musím povedať, že samotná práca mi nevadila, ale musela by som ju robiť doma a najlepšie sama 😀
Jasné je, že teraz v domácich podmienkach som v kontakte s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, ale nie sú pri mne, nepozerajú sa na mňa čo robím a ako. Mňa to neskutočne znervózňuje a vyčerpáva. Keď už toto je pre mňa problém, samotné cestovanie do práce a z práce za sprievodu hŕby ľudí a rozhovory s kolegami „o ničom“ ma zaťažujú ešte viac.
Na záver dodám, že klobúk dolu pred tými, ktorí pracujú s ľuďmi alebo dokážu pracovať vo fabrikách. So sklonmi k agorafóbii je ťažké byť už len na otvorenom priestranstve a keď je veľký priestor uzavretý, tak pre je to pre mňa panický atak ako vyšitý.
Nezáleží na tom, či niekto pracuje z domu alebo chodí klasicky do práce. Dôležité, aby robil to, čo má rád alebo ho to nezaťažilo tak, že je úplne nešťastný.
