Ľudia sú ochotní kvôli kráse a „kráse“ obetovať nielen peniaze alebo zdravie. Nečudo, veď človek je primárne tvor povrchný.

Zvyknú mi vytýkať aj úplne maličkosti, ktoré sa im na mne nepáčia alebo predostierajú moje negatíva, na ktoré nemám dosah. Akoby som mala byť v každom ohľade ako superžena. Napríklad im vadí, že som nízka. Hmm, no tak toto fakt neviem ovplyvniť. A vlastne, prečo by som aj mala? Mne vyhovuje moja nížka 😛

Ešte šťastie, že niektorí vedia nahliadať pod povrch a skúmajú skôr to, čo sa skrýva za (ne)peknou tvárou.

Je relatívne, čo je krása a vždy to podlieha subjektívnym kritériám. Pokiaľ to narúša zdravie, je to na pováženie. Hneď ma napadnú poruchy príjmu potravy. Veľa sa o tom diskutuje. Konečne! Škoda, že neskôr, ale predsa.

K tomuto len poviem toľko, že mala som veľkosť 36 a stále so chcela chudnúť, stále som si pripadala zle, pričom teraz viem, že to vlastne nebola pravda.

V tom čase som túžila po niekom, avšak som si pripadala, že nie som dostatočne dobrá pre nikoho. Nielen z hľadiska výzoru, ale aj mojich nerestí. Napríklad v tom čase som strašne chcela prestať fajčiť, ale nepodarilo sa mi to. Vtedy to s mojou závislosťou nebolo až také zlé, ale mne to pripadalo, že na kráse mi to proste nepridáva. Potom mi vadili niektoré moje povahové črty, čo som tiež považovala za to, že tým pádom nemôžem byť pre niekoho dosť dobrá.

Prehnaný perfekcionizmus ľudí môže dohnať nielen na dno svojich síl, ale i k psychiatrovi. Sme príliš kritickí k sebe, ale i k ostatným. Večná nespokojnosť.

S odstupom času si uvedomujem, že takáto túžba po dokonalosti mi veľmi veľa zobrala. Domnievam sa, že podobne je nastavených viacej ľudí, čo je hotová pohroma.

Je zaujímavé, že bez ohľadu na vek sa šudia nechali zlákať dokonalými prototypmi ľudí, ktorých vidíme v televízii, na nete, billboardoch, vlastne všade. 

Len keď sa pozrieme do zrkadla, vidíme zrazu množstvo nedokonalostí, ktoré sa predsa nemôžu vyskytovať na ľudskom tele. Všetci si uvedomujú, že tváre z reklám s upravované do tip-top krásy, avšak podvedome veľa ľudí zápasí o to, aby sa im vyrovnali. Keď to nežiadajú od seba, tak určite to vyžadujú od partnera alebo detí.

Som rada, že som konečne dospela do bodu, v ktorom nechcem byť súčasťou perfekcionistickej mašinérie. Či už kvôli výzoru alebo svojim povahovým nedostatkom.

Človek by sa mal predovšetkým cítiť dobre sám so sebou. A mne sa to po sto rokoch podarilo. Prvý krát vidím, že mám niečo pozitívne v sebe aj na sebe. Stále však vidím, že aj moje kvality dokáže šmahom ruky zničiť depresia, ktorá na mňa nepretržite číha na každom kroku. To je ale iný príbeh…