Moje (skoro všetky) partnerské vzťahy sa odohrávali podľa rovnakého scenára. Bolo ich zopár, ale o to výraznejšie mi zasiahli do života.

Keď som sa spoznala s nejakým mužom, s ktorým sme vzájomne javili záujem o toho druhého, tak som asi každého z nich upozornila, že mávam brutálne depresívne stavy a proste je to strašné, čo vtedy prežívam. Upozornila som ich, že smutná som vlastne permanentne, len niekedy viem skryť slzy za smiech. Nenazvala by som to pretvárkou, ale takým obranným mechanizmom.

A napokon, mám vyskúšané na vlastnej koži, že naozaj depresívno-úzkostným stavom, ktoré ťa privedú na hranicu života, vôbec nerozumie ten, ktorý si tým v neprešiel.

Tiež si myslím, že minimálne raz za život asi každý prekonal depresívnu epizódu, ale veľa ľudí si to neuvedomovalo, resp. nepripúšťalo.

No a napokon je tu taká črta, ktorú má tiež veľa ľudí a to je tá, že keď im je už lepšie, tak potom zabudnú na depresívnu mizériu ktorú prežili. Akoby u nich nastala amnézia a zrazu vôbec nedokážu pochopiť to, čo prežíva ich blízky človek a z toho vznikajú ďalšie komplikácie a problémy. Lepšie pre nich, horšie pre mňa.

Veľa ľudí ma ubezpečilo, že veď som v poriadku alebo depresia je nič. Som veľmi alergická na tú poslednú frázu. Keď som sa fakt dostala do svojho typického stavu, že som stále plakala, nemohla som sa postaviť z postele a pomedzi slzy som šepkala, ako túžim zomrieť, tak ma vedelo neskutočne frustrovať a potrápiť to, že môj partner tomu vôbec nerozumel a hovoril mi debilné frázy. Niekedy sa mi otočil chrbtom na určitý čas. Iný ma opustil definitívne. Možno sám bol bezmocný, ale mne to rozhodne nepridávalo. Preto som aj veľa rokov počas svojho života trávila a aj trávievam osamote. Lebo v samote ti nikto nemôže ublížiť. Alebo že by to platilo aj tak, že ja tiež nemôžem ublížiť nikomu?

Samozrejme, našli sa aj výnimky, ktoré prešli skúškou ohňom a zostali pri mne a teraz nehovorím len o partneroch, ale aj o kamarátoch, prípadne o mužoch, ktorí javili o mňa záujem, ale z mojej strany tam nastalo odmietnutie z iných dôvodov.

No ale tu treba uviesť fakt, že pri mne v drvivej väčšine prípadov zostali ľudia, ktorí majú sami vážne psychické problémy. Nemusia byť priamo v psychiatrickej starostlivosti, prípadne nechodia ani k psychológovi, ale veľmi dobre poznajú bolesť duše.

Mne viacero odborníkov poradilo, aby som si partnerov hľadala takých, ktorí sú psychicky zdraví. Oponovala som, že s takými mám zlé skúsenosti, aké som popísala vyššie, ako mi nerozumeli, čo ma ešte viacej privádzalo na dno. Skrátka je mi na umretie a ešte je niekto pri mne, kto ma vôbec nevie pochopiť. Vtedy cítim ešte väčšiu beznádej a frustráciu.

Ešte nadviažem na tento minulý článok, kde tvrdím, že z celospoločenského hľadiska ľudia vnímajú horšie, ak depresiou trpí muž. Avšak ak sa jedná o partnerský vzťah, tak si myslím, že v nevýhode je práve žena. Mám to tak odpozorované, že depresívne výkyvy u partnerov-mužov znáša lepšie ich partnerka, než keď je to opačne.