V prvom rade asi sklamem tých, čo si myslia, že psychiatrické oddelenie v nemocniciach je niečím „iné“ ako tie ostatné. Život tam skrátka ide tak ako na ostatných oddeleniach. Jasné, sú tam všeliakí ľudia a hlavne ľudia so psychózou v aktívnej fáze svojho ochorenia sú akoby v inom svete, ale keď sa stabilizujú, sú to skrátka takí ľudia ako ostatní.
U neurotikov je to tak, že aj keď prežívajú hlboké stavy depresie a úzkosti, stále plne vnímajú, čo sa okolo nich deje. Hovoria síce, že by sa najradšej videli pod zemou alebo dostávajú panické ataky, stále si však naplno uvedomujú realitu. Možno práve preto zažívajú svoje ťažké depresívne stavy.
Už niekoľko krát som čítala o tom, že ľudia s ťažkou depresiou vidia veci naozaj reálne. No, ťažká depka je naozaj čierno-čierna tma na tretiu, takže skôr pripúšťam, že ten realistický pohľad na život je skôr v ľahších fázach. Takže sa potom niet čomu diviť, že duševne strádajú a neunesú to, pretože život na Zemi je skutočne viac negatívny ako pozitívny.
No a ešte sa tu liečia závislí. Na všetkom možnom, čo si dokážete predstaviť. Niekde a niekedy sa tam dajú prepašovať alkohol alebo aj iné drogy. Čiže, zábava vo veľkom štýle. Aspoň pre niektorých určite. Síce sú za to tresty. Čo môžeš naozaj robiť bez problémov z tejto oblasti zábavy je: fajčenie. Cigariet, samozrejme. Môžeš tam od rána do večera vyhulovať ako fabrika a nikto ti nič nepovie. Dokonca, pre tých, čo majú obmedzený režim je dovolené fajčiť priamo na oddelení.
Na psychiatrickom oddelení v nemocnici som sa ocitla prvý krát pred ôsmimi rokmi. Mala som vtedy 23 rokov. Samozrejme, mala som predsudky voči psychine asi ako každý. Aj keď som už asi tretí rok chodila k ambulantnej psychiatričke. V tom čase bola stále veľká ostuda povedať, že idem ležať na oddelenie pre „bláznov.“ Chodila som vtedy do školy a stretávala som sa s hudobníkmi. Pred všetkými som to utajovala a mlčala. Vedeli o tom len moji rodičia, ktorí ma tam chodili pravidelne navštevovať.
Aj kvôli tomu, že tam príšerne varili a vtedy pri mojej atypickej anorexii bolo utrpenie jesť tie podivné jedlá a zas nechutenstvo (anorexia) mi vtedy šepkala, že nemôžem jesť jedlo z nemocnice a radšej nebudem cítiť hlad v tom nepríjemnom prostredí. Moja sociálna úzkosť mi dávala pocítiť, že je nezmysel jesť pred toľkými ľuďmi v jedálni, aj keď sa anorexia v tom čase nehlásila a cítila som hlad. Napokon som si povedala, že radšej budem tento krát (ne)hladná dvojnásobne. Chudá som v skutočnosti vtedy bola dosť, ale ja som sa tak nevidela, takže som to považovala za výhodu.
Vedľa psychiatrického oddelenia je márnica. Človek si povie, aká idylka. Je zvláštne pozerať sa na človeka pod plachtou, ktorého na nosidlách vezie znudená sestrička, keď vlastne myslíš na svoju smrť. Je to ten čudný paradox, ktorý sa odohrával asi nielen vo mne. A najmä v tých, ktorých presunuli z JISky na psychinu, keď sa pokúsili siahnuť si na život.
Ďalším oddelením blízko psychiatrie je onkológia. To tiež nepridá. Aj keď psychiatrickí pacienti majú tiež rakovinu. Rakovinu duše.
Byť hospitalizovaný na psychiatrii je čistá zoznamka. Nájdeš tam kamaráta, milenca, frajera. Koho len chceš. Mne sa tiež pošťastilo. Samozrejme, nie naraz, ale tak niektorí sú rozšafnejší. Hmm, vlastne je otázne, či to bolo v niektorých prípadoch také šťastie. Ale tak keď som si niekoho takého našla, tak vtedy som to rozhodne nevnímala negatívne.
Nemocničné oddelenia celkovo asi nevypadajú vábne, avšak kde sa lieči duša by to mohlo vyzerať trošku prívetivejšie. Tie vysoké stropy na psychine a dlhá chodba mi pripomínali filmy alebo seriály v čase za komáčov. No aj keď ja som sa narodila rok pred pádom režimu, predsa len ich ešte zvykli vysielať aj o niekoľko rokov neskôr. Dizajn sa teda nezmenil ani v roku 2011.
Ono, samo o sebe neboli veľmi vábne ani izby a postele z roku dva. Nuž ale, nenavyberáš si.
Štandardne, tie prvé dni na psychine sotva dýchaš, lebo tam chodia ľudia v ťažkých stavoch. A kým si zase na všetko zvykneš a režim. Pre psychicky chorého človeka je režim ťažký kríž, aj keď pre jeho liečbu je to potrebné. Navyše, veľkým mínusom je, že si na izbe s ďalšími ľuďmi. Akoby nikde nebolo súkromie. V lepších liečebniach je možnosť mať peknú, samostatnú izbu. Jasné, zadarmo to nie je.
Psychiatria je oddelenie ako každé iné, možno v niektorých sférach lepšie. Ale možno je to diskutabilné vzhľadom na konkrétne liečebne. Ja mám celkom dobré skúsenosti. Zväčša mi hospitalizácia pomohla.