Konzum je vysoko nastavený. Myslím, že sme zhýčkaní a rozmaznaní nielen čo sa týka matérie (jedlo, oblečenie), ale aj čo sa týka pocitov a vzťahov. Máme vysoké nároky na všetko. Reálne však nesplniteľné. Máme tak vysoko nastavené kritéria pre druhých, že napokon môžeme ostať sami.
Ľudia si vôbec nevedia vážiť čo alebo koho majú. Mám pocit, že ľudia niekedy berú samozrejmé svojich priateľov, rodinu či partnerov.
Rodičia chcú pre dieťa to najlepšie. Čo sledujem, tak si prajú, aby ich dieťa bolo vzdelané a z toho potom vyplýva, aby zarábalo veľa peňazí. Niektorým stačí len tá druhá uvedená vec. Ale sú ľudia šťastní, keď majú veľa peňazí? A čo znamená veľa?
Väčšina túži po peniazoch a materiálnych statkoch. Myslela som si, že len ľudia v depresii nepociťujú radosť, keď si niečo kúpia. Ale vraj sa to vzťahuje aj na ľudí bez depresie.
Šťastie nie je v peniazoch. Je v okamihoch. V priateľoch. V rodine. V prírode…Každý si tam môže dosadiť to svoje. Niekto môže namietať, že pre niektoré okamihy potrebujeme prachy, ale nie vždy to platí.
Veľa vecí v našom živote je abstraktných, nemôžeme sa ich dotknúť, ani vidieť, ale môžeme ich cítiť. A existuje množstvo pozitívnych pocitov.
Každý nemôže byť bohatý, čo sa týka financií alebo materiálnych statkov. Nejde to z ekonomického hľadiska, ani z hľadiska prírodných zdrojov. Keby každý človek nadštandardne zarábal, tak bude aj viac nakupovať. Zvýši sa teda dopyt. Bude to neudržateľné aj vzhľadom dopadu na prírodu. Bola by vyššia produkcia tovarov a služieb, takže ľudia by museli aj viac pracovať, tvorilo by sa viac odpadu…
Máme strašne veľa materiálnych vecí, ale pritom nemáme peniaze. Aký paradox.
Jeden na druhého ukazuje prstom, že nemá peniaze. Akoby to bola vada. Uvedomte si, že asi každý sa sťažuje na to, že má málo peňazí. Aj keď zarába pár stoviek, či niekoľko tisíc. Máme obrovské možnosti toho, čo si môžeme kúpiť. Stačí pár klikov a môžeme mať čokoľvek, odkiaľkoľvek, kedykoľvek. Na internete už dlhšie fungujú cielené reklamy. Čo je úplne strašné, lebo vtedy si ešte viac ľudia uvedomujú, že máme síce veľa (niektorí aj tak budú tvrdiť, že málo) a aj tak chceme viac.
Primárne, šťastie nie je v peniazoch. Je skutočne lepšie, že sa ľudia pohybujú vo vyšších kruhoch alebo že nadštandardne zarábajú? To nie je záruka šťastia.
Rodičia si myslia, že najšťastnejšie budú ich deti, keď budú vzdelané a budú veľa zarábať. Netvrdím, že niektorí ľudia nemôžu byť takto šťastní, ale niekedy to proste neplatí.
S touto teóriou, ktorú tu predostieram sa mi vynára jedna príhoda. Raz keď som bola na koncerte, tak sa mi prihovoril jeden mladý muž. Mohol mať čosi po dvadsiatke. Rozprávali sme sa o všeličom, keď mi zrazu povedal, že nie je spokojný so súčasnou prácou. Už si ale nespomínam, aká to bola pracovná pozícia. Zdôveril sa mi, že by chcel robiť predavača na pumpe. Veľa ľudí by asi tomu nepochopilo, možno by ho iní aj vysmiali, že niečo takéto by chcel robiť. Ja som mu na to povedala, že by si mal ísť za tým. Tiež si myslím, že je vlastne celkom fajn mať takýto „nižší“ cieľ, lebo netreba vyvinúť až také úsilie. Podstatné je, aby človek robil to, čo ho baví a neviem, prečo si väčšina automaticky myslí, že by to mala byť napríklad pozícia manažéra. Niekto je šťastnejší, keď na prvý pohľad robí „jednoduchšie“ veci alebo prácu.
Každý v živote čosi dokázal a ešte len dokáže. Nemusia to byť nevyhnutne vysoké méty.
Pre psychicky chorých ľudí to môže byť niečo omnoho triviálnejšie v porovnaní s duševne zdravými ľuďmi. Napríklad: vydržať cestu autobusom, keď má človek panické ataky. Pre ťažko depresívneho človeka je úspech sa postaviť z postele…A napríklad tieto situácie sa nedajú zaplatiť.
Prakticky, väčšina profesii je potrebných alebo užitočných. Takže vôbec nie je niekto menej ten, kto robí či už predavača, novinára alebo roznášača pizze. Väčšinu zaujíma to, aký máš príjem a akú máš pracovnú pozíciu, lebo potom ťa vedia zaradiť do celospoločenskej hierarchie a prideliť ti status. Som rada, že mne je jedno, či niekto zarába 300 alebo 3000 eur. Zaujímajú ma na ľuďoch skôr iné veci.