Zobudila som sa uprostred noci, ale nemohla som sa pohnúť a cítila som strašnú úzkosť. Zdalo sa mi, že pri mojej posteli niekto stojí. Nemohla som nič urobiť, nebolo to možné. Žiadny pohyb, ani výkrik. Neviem, ako dlho to trvalo, ale pripadalo mi to ako celú večnosť. Keď som už cítila, že sa môžem hýbať, zrazu som ani veľmi nechcela, lebo som mala stále strach, že je stále niekto pri mne. Niekto z iného sveta.

Toto je typický príklad spánkovej paralýzy,  o ktorej sa tak horlivo debatuje vo vedeckých kruhoch i laickej verejnosti za posledné roky.
V čase, keď sa mi diali tieto zážitky, som chodila na základnú školu, takže vtedy sa o spánkovej paralýze  veľmi nechyrovalo.

Keď som opisovala túto svoju nočnú príhodu niektorým ľuďom, samozrejme, že väčšina z nich ma vysmiala a nechceli mi veriť. Kresťania mi prízvukovali, že to samotný diabol ma prišiel navštíviť a musím sa obrátiť na vieru v boha, inak mi zoberie dušu.

Spánková paralýza nie je až taký zriedkavý jav a aj keď sa o nej ešte veľa nevie, považuje sa za neškodnú, aj keď sa pripúšťa, že ide o veľmi nepríjemný zážitok.

„Spánková paralýza je desivá strata schopnosti rozprávať alebo sa pohnúť. Po prebudení zo spánku ste dočasne uväznený vo svojom tele,“ to píše Matthew Walker v knihe Prečo spíme.
Človek je prebudený, ale nemôže sa pohnúť, ani nič povedať. Pozvoľna sa tento stav vytratí a človek začne mať nad sebou kontrolu.

Čo ešte viac znepríjemňuje spánkovú paralýzu je pocit, že v miestnosti, kde spíme cítime niečiu prítomnosť. Tí, čo zažili spánkovú paralýzu, tvrdili, že videli duchov, démonov. Nezriedka sa tieto zážitky pripisujú aj stále k neobjasneným a údajnými únosmi mimozemšťanov.
Podporuje to fakt, že mimozemské únosy sa údajne odohrávajú v noci, bez svedkov.

Spánkovú paralýzu môžu prežiť dospelí aj deti. Väčšiu šancu zažiť ju majú tí, ktorí prežívajú depresie a úzkosti.

Kde bolo tam bolo, žila som život s veľkou vášňou. Ako navonok, tak i vo vnútri. Ako sama doma, či s niekým v posteli. Samé divoké večierky, ktoré ak netrvali do rána, trvali niekoľko dní. Kopec nevšedných až bizarných zážitkov, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäte. Prežívala som toľko bolesti, že som nechcela vytriezvieť a vidieť skutočnú realitu.

Ešte dobre, že mám „len“ unipolárnu afektívnu poruchu a straší ma „len“ depresia. S manickými fázami by som spravila väčšiu galibu. Ale eufóriu som v skutočnosti živote cítila len zriedka po veľmi malých dávkach.

Keď mi je lepšie, cítim skôr spokojnosť než radosť. Spokojnosť je sesternicou šťastia. Ale pri hlbokom duševnom strádaní to nestačí. Nie, že by som si nevedela vážiť i malé pozitíva v živote, ale pochopila som až nedávno, že trvalý rozvrat duševnej harmónie znamená pre daného jedinca omnoho viac. Je to nad rámec bežného uvažovania človeka.

Každý deň musím začať odznova. Bežne ľuďom príde úplne samozrejmé sa ráno zobudiť, vstať, najesť sa a ísť do práce. Je považované za „normálne“ ísť do práce, založiť vlastnú rodinu, prípadne mať nejaké záujmy. Keď je človek slobodný, tak si v pohode užíva život rôznymi druhmi zábavy, chodí do spoločnosti alebo má nejaké známosti. Avšak, keď príde hlboké duševné strádanie, všetko je preč.

Zrazu už nie je ľahké zaspať a zobudiť sa. Vykonávať bežné ranné rituály, ktoré sa považujú za samozrejmosť každodenného života sú ako výstup na Tatry. Na ulici premkne takéhoto človek úzkosť z ľudí, šialená paľba emócii pri ceste autobusom a potom v práci hotová samovražda. Pracovať a popri tom počúvať debilné reči, klebety alebo snovanie intríg je úplne na grcanie. Najmä pre úzkostno-depresívneho človeka je to na nevydržanie. A z dlhodobého hľadiska je to neudržateľné.

To, že niekto nespĺňa štandardnú šablónu spoločenského statusu – rodina, byt, práca a auto, neznamená, že je horší. Nikto nemôže povedať, že uvedené atribúty sú zárukou šťastia a že to tak musí byť u každého.

Ľudia si nedokážu pripustiť, že nemajú kontrolu ani nad svojimi emóciami. Pre precitliveného človeka je to ďalší zabijak. Tu by som len chcela zdôrazniť, že prílišná precitlivenosť rozhodne nie je niečo roztomilé. Takáto precitlivenosť nie je niečo, čo vzbudzuje potrebu chrániť a chovať sa lepšie k takýmto ľuďom. Môže to byť tak na začiatku, ale z dlhodobého hľadiska príde na to, že pred útokom hlbokých emócii nemôže nikto ochrániť precitliveného človeka pred sebou samým. Z dlhodobého hľadiska je prílišná precitlivenosť deštruktívny nástroj každého vzťahu.

Natupírované červené vlasy, výrazný mejkap, reťaze, vybíjané náramky a opasok, maskáče a kanady…Takto som chodila oblečená, keď som bola stredoškoláčka.

Pamätám si na tie rôzne reči o tom, ako strašne vyzerám, počúvam debilnú hudbu, fetujem a tým pádom som úplná spodina. Nuž, musím sklamať tých chytrákov, že som nikdy nebrala drogy. Nemusím brať drogy, lebo stavy mám aj bez nich. Ale keby aj, tak je to môj život a moja vec. Ale už viem, že človek sa v určitých chvíľach potrebuje nad niekoho vyvyšovať a masírovať si svoje ego, že on je od niekoho lepší.

Čo ma ale mrzí je to, že som na strednej škole trpela depresiami, mávala som hroznú úzkosť a keď som mala 17 rokov, skončila som opäť u psychiatra. Priviedla ma k nemu moja nespavosť. Už vtedy boli doktori preťažení, čakáreň praskala vo švíkoch a tak som vlastne ani o svojom stave veľa nedozvedela. To, že mám depresiu mi stále písali do zdravotných záznamov s tým, že za ostatné zdravotné problémy môže tiež depresia. Nikto mi ale viac nepovedal.

Internet bol v plienkach, rodičia mávli rukou nad pubertou, učitelia boli pohoršení mojim skazeným výzorom a utiahnutým správaním. V škole som bola skôr utiahnutá a smutná, ale nerobila som problémy, ani som nemala také zlé známky.

Pamätám si ako každé ráno, keď som išla do školy, som cítila napätie, nervozitu. Nedokázala som jesť kvôli stiahnutému žalúdku. Bola som veľmi nešťastná, lebo škola ma ani nebavila. S liekmi som síce spala, ale potom ráno som mala ťažké vstávanie a bola som z nich utlmená.

Bolo nás takých viacej, ktorí mali psychické problémy a boli to rôzni ľudia, niektorí ani nechodili výstredne oblečení, ani nepočúvali takú hudbu ako ja a aj tak sa trápili. Tí šťastnejší sa z toho dostali, iní spáchali samovraždu a ostatní ako ja si nesú kríž depresie stále so sebou aj po toľkom čase…Zmenilo by sa niečo pre nás, keby sa venovala adekvátna pozornosť počas dospievania? Zmenilo sa niečo v duševnej starostlivosti pre stredoškolákov v dnešnej dobe?

Stále vo mne rezonuje aj vyhlásenie jedného môjho známeho, ktorý mi viac krát vyčítal, že som smutná, že sa neusmejem, vyzerám strašne strápene a že sa nedá na mňa pozerať. Naozaj to vyznelo, ako výčitky a odsudzovanie. Nedokázala som mu nič na to povedať, lebo sama som vtedy netušila, čo sa so mnou deje. Na druhej strane mi napadá, či je na mieste vôbec niečo také človeku vyčítať. Keď sa tak zamyslím, bolo to podobné s viacerými ľuďmi. Veľa krát sa na mňa pozerali cez prsty a to je jedno z akých dôvodov, ale cítila som z nich nechuť a nepriateľstvo. Keď mi bývalo zle aj fyzicky a bolo to na mne viac viditeľnejšie, viacerí si robili srandu z toho, že som sa určite niekde sfetovala.

Dnes už viem veľa o svojich strachoch a depresiách, ale je tu ešte horšia skutočnosť, že aj napriek tomu, že o tom otvorenejšie rozprávam, nemám pocit, že by to okolie lepšie chápalo.

Je zaujímavé, že aj po toľkých rokoch skončenia školských časov z pohľadu iných, sa stále svojsky obliekam, počúvam debilnú hudbu, žijem si po svojom…ale depresia ma nikdy neopustila, aj keď som žila inakším spôsobom života, bývala som v rôznych mestách a môžem sa venovať čomukoľvek, stále mám nepriaznivé duševné stavy.

Ako v súčasnosti fungujú stratení stredoškoláci ako som bola ja?