Zobudila som sa uprostred noci, ale nemohla som sa pohnúť a cítila som strašnú úzkosť. Zdalo sa mi, že pri mojej posteli niekto stojí. Nemohla som nič urobiť, nebolo to možné. Žiadny pohyb, ani výkrik. Neviem, ako dlho to trvalo, ale pripadalo mi to ako celú večnosť. Keď som už cítila, že sa môžem hýbať, zrazu som ani veľmi nechcela, lebo som mala stále strach, že je stále niekto pri mne. Niekto z iného sveta.

Toto je typický príklad spánkovej paralýzy,  o ktorej sa tak horlivo debatuje vo vedeckých kruhoch i laickej verejnosti za posledné roky.
V čase, keď sa mi diali tieto zážitky, som chodila na základnú školu, takže vtedy sa o spánkovej paralýze  veľmi nechyrovalo.

Keď som opisovala túto svoju nočnú príhodu niektorým ľuďom, samozrejme, že väčšina z nich ma vysmiala a nechceli mi veriť. Kresťania mi prízvukovali, že to samotný diabol ma prišiel navštíviť a musím sa obrátiť na vieru v boha, inak mi zoberie dušu.

Spánková paralýza nie je až taký zriedkavý jav a aj keď sa o nej ešte veľa nevie, považuje sa za neškodnú, aj keď sa pripúšťa, že ide o veľmi nepríjemný zážitok.

„Spánková paralýza je desivá strata schopnosti rozprávať alebo sa pohnúť. Po prebudení zo spánku ste dočasne uväznený vo svojom tele,“ to píše Matthew Walker v knihe Prečo spíme.
Človek je prebudený, ale nemôže sa pohnúť, ani nič povedať. Pozvoľna sa tento stav vytratí a človek začne mať nad sebou kontrolu.

Čo ešte viac znepríjemňuje spánkovú paralýzu je pocit, že v miestnosti, kde spíme cítime niečiu prítomnosť. Tí, čo zažili spánkovú paralýzu, tvrdili, že videli duchov, démonov. Nezriedka sa tieto zážitky pripisujú aj stále k neobjasneným a údajnými únosmi mimozemšťanov.
Podporuje to fakt, že mimozemské únosy sa údajne odohrávajú v noci, bez svedkov.

Spánkovú paralýzu môžu prežiť dospelí aj deti. Väčšiu šancu zažiť ju majú tí, ktorí prežívajú depresie a úzkosti.