Ľudia sú ochotní kvôli kráse a „kráse“ obetovať nielen peniaze alebo zdravie. Nečudo, veď človek je primárne tvor povrchný.
Zvyknú mi vytýkať aj úplne maličkosti, ktoré sa im na mne nepáčia alebo predostierajú moje negatíva, na ktoré nemám dosah. Akoby som mala byť v každom ohľade ako superžena. Napríklad im vadí, že som nízka. Hmm, no tak toto fakt neviem ovplyvniť. A vlastne, prečo by som aj mala? Mne vyhovuje moja nížka 😛 Ešte šťastie, že niektorí vedia nahliadať pod povrch a skúmajú skôr to, čo sa skrýva za (ne)peknou tvárou.
Je relatívne, čo je krása a vždy to podlieha subjektívnym kritériám. Pokiaľ to narúša zdravie, je to na pováženie. Hneď ma napadnú poruchy príjmu potravy. Veľa sa o tom diskutuje. Konečne! Škoda, že neskôr, ale predsa.
K tomuto len poviem toľko, že mala som veľkosť 36 a stále so chcela chudnúť, stále som si pripadala zle, pričom teraz viem, že to vlastne nebola pravda.
V tom čase som túžila po niekom, avšak som si pripadala, že nie som dostatočne dobrá pre nikoho. Nielen z hľadiska výzoru, ale aj mojich nerestí. Napríklad v tom čase som strašne chcela prestať fajčiť, ale nepodarilo sa mi to. Vtedy to s mojou závislosťou nebolo až také zlé, ale mne to pripadalo, že na kráse mi to proste nepridáva. Potom mi vadili niektoré moje povahové črty, čo som tiež považovala za to, že tým pádom nemôžem byť pre niekoho dosť dobrá.
Prehnaný perfekcionizmus ľudí môže dohnať nielen na dno svojich síl, ale i k psychiatrovi. Sme príliš kritickí k sebe, ale i k ostatným. Večná nespokojnosť.
S odstupom času si uvedomujem, že takáto túžba po dokonalosti mi veľmi veľa zobrala. Domnievam sa, že podobne je nastavených viacej ľudí, čo je hotová pohroma.
Je zaujímavé, že bez ohľadu na vek sa šudia nechali zlákať dokonalými prototypmi ľudí, ktorých vidíme v televízii, na nete, billboardoch, vlastne všade.
Len keď sa pozrieme do zrkadla, vidíme zrazu množstvo nedokonalostí, ktoré sa predsa nemôžu vyskytovať na ľudskom tele. Všetci si uvedomujú, že tváre z reklám s upravované do tip-top krásy, avšak podvedome veľa ľudí zápasí o to, aby sa im vyrovnali. Keď to nežiadajú od seba, tak určite to vyžadujú od partnera alebo detí.
Som rada, že som konečne dospela do bodu, v ktorom nechcem byť súčasťou perfekcionistickej mašinérie. Či už kvôli výzoru alebo svojim povahovým nedostatkom.
Človek by sa mal predovšetkým cítiť dobre sám so sebou. A mne sa to po sto rokoch podarilo. Prvý krát vidím, že mám niečo pozitívne v sebe aj na sebe. Stále však vidím, že aj moje kvality dokáže šmahom ruky zničiť depresia, ktorá na mňa nepretržite číha na každom kroku. To je ale iný príbeh…
V prvom rade asi sklamem tých, čo si myslia, že psychiatrické oddelenie v nemocniciach je niečím „iné“ ako tie ostatné. Život tam skrátka ide tak ako na ostatných oddeleniach. Jasné, sú tam všeliakí ľudia a hlavne ľudia so psychózou v aktívnej fáze svojho ochorenia sú akoby v inom svete, ale keď sa stabilizujú, sú to skrátka takí ľudia ako ostatní.
U neurotikov je to tak, že aj keď prežívajú hlboké stavy depresie a úzkosti, stále plne vnímajú, čo sa okolo nich deje. Hovoria síce, že by sa najradšej videli pod zemou alebo dostávajú panické ataky, stále si však naplno uvedomujú realitu. Možno práve preto zažívajú svoje ťažké depresívne stavy.
Už niekoľko krát som čítala o tom, že ľudia s ťažkou depresiou vidia veci naozaj reálne. No, ťažká depka je naozaj čierno-čierna tma na tretiu, takže skôr pripúšťam, že ten realistický pohľad na život je skôr v ľahších fázach. Takže sa potom niet čomu diviť, že duševne strádajú a neunesú to, pretože život na Zemi je skutočne viac negatívny ako pozitívny.
No a ešte sa tu liečia závislí. Na všetkom možnom, čo si dokážete predstaviť. Niekde a niekedy sa tam dajú prepašovať alkohol alebo aj iné drogy. Čiže, zábava vo veľkom štýle. Aspoň pre niektorých určite. Síce sú za to tresty. Čo môžeš naozaj robiť bez problémov z tejto oblasti zábavy je: fajčenie. Cigariet, samozrejme. Môžeš tam od rána do večera vyhulovať ako fabrika a nikto ti nič nepovie. Dokonca, pre tých, čo majú obmedzený režim je dovolené fajčiť priamo na oddelení.
Na psychiatrickom oddelení v nemocnici som sa ocitla prvý krát pred ôsmimi rokmi. Mala som vtedy 23 rokov. Samozrejme, mala som predsudky voči psychine asi ako každý. Aj keď som už asi tretí rok chodila k ambulantnej psychiatričke. V tom čase bola stále veľká ostuda povedať, že idem ležať na oddelenie pre „bláznov.“ Chodila som vtedy do školy a stretávala som sa s hudobníkmi. Pred všetkými som to utajovala a mlčala. Vedeli o tom len moji rodičia, ktorí ma tam chodili pravidelne navštevovať.
Aj kvôli tomu, že tam príšerne varili a vtedy pri mojej atypickej anorexii bolo utrpenie jesť tie podivné jedlá a zas nechutenstvo (anorexia) mi vtedy šepkala, že nemôžem jesť jedlo z nemocnice a radšej nebudem cítiť hlad v tom nepríjemnom prostredí. Moja sociálna úzkosť mi dávala pocítiť, že je nezmysel jesť pred toľkými ľuďmi v jedálni, aj keď sa anorexia v tom čase nehlásila a cítila som hlad. Napokon som si povedala, že radšej budem tento krát (ne)hladná dvojnásobne. Chudá som v skutočnosti vtedy bola dosť, ale ja som sa tak nevidela, takže som to považovala za výhodu.
Vedľa psychiatrického oddelenia je márnica. Človek si povie, aká idylka. Je zvláštne pozerať sa na človeka pod plachtou, ktorého na nosidlách vezie znudená sestrička, keď vlastne myslíš na svoju smrť. Je to ten čudný paradox, ktorý sa odohrával asi nielen vo mne. A najmä v tých, ktorých presunuli z JISky na psychinu, keď sa pokúsili siahnuť si na život.
Ďalším oddelením blízko psychiatrie je onkológia. To tiež nepridá. Aj keď psychiatrickí pacienti majú tiež rakovinu. Rakovinu duše.
Byť hospitalizovaný na psychiatrii je čistá zoznamka. Nájdeš tam kamaráta, milenca, frajera. Koho len chceš. Mne sa tiež pošťastilo. Samozrejme, nie naraz, ale tak niektorí sú rozšafnejší. Hmm, vlastne je otázne, či to bolo v niektorých prípadoch také šťastie. Ale tak keď som si niekoho takého našla, tak vtedy som to rozhodne nevnímala negatívne.
Nemocničné oddelenia celkovo asi nevypadajú vábne, avšak kde sa lieči duša by to mohlo vyzerať trošku prívetivejšie. Tie vysoké stropy na psychine a dlhá chodba mi pripomínali filmy alebo seriály v čase za komáčov. No aj keď ja som sa narodila rok pred pádom režimu, predsa len ich ešte zvykli vysielať aj o niekoľko rokov neskôr. Dizajn sa teda nezmenil ani v roku 2011.
Ono, samo o sebe neboli veľmi vábne ani izby a postele z roku dva. Nuž ale, nenavyberáš si.
Štandardne, tie prvé dni na psychine sotva dýchaš, lebo tam chodia ľudia v ťažkých stavoch. A kým si zase na všetko zvykneš a režim. Pre psychicky chorého človeka je režim ťažký kríž, aj keď pre jeho liečbu je to potrebné. Navyše, veľkým mínusom je, že si na izbe s ďalšími ľuďmi. Akoby nikde nebolo súkromie. V lepších liečebniach je možnosť mať peknú, samostatnú izbu. Jasné, zadarmo to nie je.
Psychiatria je oddelenie ako každé iné, možno v niektorých sférach lepšie. Ale možno je to diskutabilné vzhľadom na konkrétne liečebne. Ja mám celkom dobré skúsenosti. Zväčša mi hospitalizácia pomohla.
Konzum je vysoko nastavený. Myslím, že sme zhýčkaní a rozmaznaní nielen čo sa týka matérie (jedlo, oblečenie), ale aj čo sa týka pocitov a vzťahov. Máme vysoké nároky na všetko. Reálne však nesplniteľné. Máme tak vysoko nastavené kritéria pre druhých, že napokon môžeme ostať sami.
Ľudia si vôbec nevedia vážiť čo alebo koho majú. Mám pocit, že ľudia niekedy berú samozrejmé svojich priateľov, rodinu či partnerov. Rodičia chcú pre dieťa to najlepšie. Čo sledujem, tak si prajú, aby ich dieťa bolo vzdelané a z toho potom vyplýva, aby zarábalo veľa peňazí. Niektorým stačí len tá druhá uvedená vec. Ale sú ľudia šťastní, keď majú veľa peňazí? A čo znamená veľa?
Väčšina túži po peniazoch a materiálnych statkoch. Myslela som si, že len ľudia v depresii nepociťujú radosť, keď si niečo kúpia. Ale vraj sa to vzťahuje aj na ľudí bez depresie.
Šťastie nie je v peniazoch. Je v okamihoch. V priateľoch. V rodine. V prírode…Každý si tam môže dosadiť to svoje. Niekto môže namietať, že pre niektoré okamihy potrebujeme prachy, ale nie vždy to platí.
Veľa vecí v našom živote je abstraktných, nemôžeme sa ich dotknúť, ani vidieť, ale môžeme ich cítiť. A existuje množstvo pozitívnych pocitov.
Každý nemôže byť bohatý, čo sa týka financií alebo materiálnych statkov. Nejde to z ekonomického hľadiska, ani z hľadiska prírodných zdrojov. Keby každý človek nadštandardne zarábal, tak bude aj viac nakupovať. Zvýši sa teda dopyt. Bude to neudržateľné aj vzhľadom dopadu na prírodu. Bola by vyššia produkcia tovarov a služieb, takže ľudia by museli aj viac pracovať, tvorilo by sa viac odpadu…
Máme strašne veľa materiálnych vecí, ale pritom nemáme peniaze. Aký paradox.
Jeden na druhého ukazuje prstom, že nemá peniaze. Akoby to bola vada. Uvedomte si, že asi každý sa sťažuje na to, že má málo peňazí. Aj keď zarába pár stoviek, či niekoľko tisíc. Máme obrovské možnosti toho, čo si môžeme kúpiť. Stačí pár klikov a môžeme mať čokoľvek, odkiaľkoľvek, kedykoľvek. Na internete už dlhšie fungujú cielené reklamy. Čo je úplne strašné, lebo vtedy si ešte viac ľudia uvedomujú, že máme síce veľa (niektorí aj tak budú tvrdiť, že málo) a aj tak chceme viac.
Primárne, šťastie nie je v peniazoch. Je skutočne lepšie, že sa ľudia pohybujú vo vyšších kruhoch alebo že nadštandardne zarábajú? To nie je záruka šťastia.
Rodičia si myslia, že najšťastnejšie budú ich deti, keď budú vzdelané a budú veľa zarábať. Netvrdím, že niektorí ľudia nemôžu byť takto šťastní, ale niekedy to proste neplatí.
S touto teóriou, ktorú tu predostieram sa mi vynára jedna príhoda. Raz keď som bola na koncerte, tak sa mi prihovoril jeden mladý muž. Mohol mať čosi po dvadsiatke. Rozprávali sme sa o všeličom, keď mi zrazu povedal, že nie je spokojný so súčasnou prácou. Už si ale nespomínam, aká to bola pracovná pozícia. Zdôveril sa mi, že by chcel robiť predavača na pumpe. Veľa ľudí by asi tomu nepochopilo, možno by ho iní aj vysmiali, že niečo takéto by chcel robiť. Ja som mu na to povedala, že by si mal ísť za tým. Tiež si myslím, že je vlastne celkom fajn mať takýto „nižší“ cieľ, lebo netreba vyvinúť až také úsilie. Podstatné je, aby človek robil to, čo ho baví a neviem, prečo si väčšina automaticky myslí, že by to mala byť napríklad pozícia manažéra. Niekto je šťastnejší, keď na prvý pohľad robí „jednoduchšie“ veci alebo prácu.
Každý v živote čosi dokázal a ešte len dokáže. Nemusia to byť nevyhnutne vysoké méty.
Pre psychicky chorých ľudí to môže byť niečo omnoho triviálnejšie v porovnaní s duševne zdravými ľuďmi. Napríklad: vydržať cestu autobusom, keď má človek panické ataky. Pre ťažko depresívneho človeka je úspech sa postaviť z postele…A napríklad tieto situácie sa nedajú zaplatiť.
Prakticky, väčšina profesii je potrebných alebo užitočných. Takže vôbec nie je niekto menej ten, kto robí či už predavača, novinára alebo roznášača pizze. Väčšinu zaujíma to, aký máš príjem a akú máš pracovnú pozíciu, lebo potom ťa vedia zaradiť do celospoločenskej hierarchie a prideliť ti status. Som rada, že mne je jedno, či niekto zarába 300 alebo 3000 eur. Zaujímajú ma na ľuďoch skôr iné veci.
Umenie je tu na to, aby miernilo bolesť. Ale tvorba umenia vychádza z bolesti.
Na druhý deň, po tom čo som zomrela už asi po stý krát a môj lúč svetla v temnote zhasol, tak som sa zobudila po dvoch hodinách spánku. Hneď vtedy za mnou prišla Depresia s tou najhoršou možnou náladou, akú vie ukázať. Povedala som jej: „Tak poď, ty špina, teraz si to spolu užijeme. Ale nebudeme vylihovať v posteli.“
A začala som tvoriť a asi týždeň vkuse som bola v jednom zo svojich najtemnejších svetov. Nevedela som, či je deň a či noc. Spala som sporadicky, nejedla som skoro vôbec. Plakala som asi non-stop.
Počúvala som hudbu a tvorila som samé pochmúrnosti. Vedela som, že je to šialenstvo a ten posledný deň tohto bláznovstva som povedala, že si potrebujem dať pauzu od tej najšpinavšej depresie a poslala som ju kade-ľahšie. Na druhý deň prišla Depresia s lepšou náladou, objala ma a pokračovali sme spolu v mojom lepšom fungovaní. Predsa len za tie roky, čo sa poznáme, tak už vieme spolu relatívne fungovať, keď nemá až takú hnusnú a temnú náladu. Keď sme sa spolu teda uzmierili, tak navečer zas prišiel pán Nespavec a pani Úzkosť…
Píšem básne už dvadsať rokov a svoju tvorbu mám celú uschovanú. Prvý krát sa mi stalo, že som niektoré svoje básne spálila počas môjho obdobia šialenstva tvorivosti. Pripomínali mi jedného človeka, ktorý mi zmizol zo života a zanechal v ňom obrovskú stopu. Inšpiroval ma, bol mojou múzou a zrazu ma opustil. A ja som sa rozhodla, že už ho nikdy nechcem vidieť, ani o ňom počuť, pretože mi pripomína to pekné, čo mi v živote zanechal a ja som zrazu o to prišla.
Necítim k nemu zášť, nenávisť alebo hnev. Len proste viem, že keby ho teraz stretnem, tak mi to teda veľmi nepridá. By mi pripomenul len to, že si nezaslúžim mať dlhšie chvíle šťastia a že už nikdy nezažijem presne tie chvíle ako s ním a ja s tým fakt už nemôžem nič spraviť.
Keď niekoho už nechcem vidieť vo svojom živote, tak to urobím fakt radikálne: zmažem si ho odvšadiaľ, zablokujem, úplne v krajnom prípade si zmením aj telefónne číslo, vyhýbam sa miestam, kde by som ho mohla stretnúť…Je to asi fakt extrémnejšie ako u ostatných, ale mňa to fakt neskutočne bolí, že neviem vtedy, čo so sebou.
Keď niekoho takého stretnem na ulici, dostanem úzkosť a stačí mi ho fakt len vidieť a začnem byť v koncoch. Myslím, že toto málo ľudí o mne vie a dávam tým vodu na mlyn tým, ktorí radi trápia niekoho druhého. Treba však podotknúť, že už asi nemám takú úzkosť z niektorých. Malo by to byť už u mňa podstatne lepšie.
Ja sa bojím ísť po ulici, hlavne kvôli tomu, že stretnem niekoho, s kým som na nože. A mám výčitky, úzkosť a úplne ma to vie rozrušiť. Teraz ma však napadá, že a výčitky z čoho? Úzkosť? Ja sa mám báť druhých ľudí?! To oni by sa skôr mali báť mňa… Ja neintrigujem, nie som vypočítavá, pomstychtivá a fakt nikomu som nikdy nechcela úmyselne škodiť a ubližovať mu.
Som už písala o tom, že akoby je takou pomerne mladou novinkou kritizovať druhých, keď je na nich niečo dobré alebo robia dobro. Tu ma potom napadá, že akoby fakt bol svet postavený primárne na tých zlých hodnotách, lebo veď tie sú z nejakého neznámeho dôvodu paradoxne lepšie.
Áno, človek s depresiou sa pozerá na svet cez ponurú optiku…ale zas kritizovať všetkých a všetko, obracať dobré na zlo…ja sa to postupne odúčam.
Určite mi dá veľa ľudí za pravdu v tom, že svet je viac negativistický. Aj keď sa pozrieme do histórie, tak to nie je žiadna sláva. Vojny, boje o moc, honba za materiálnymi statkami…Aj dnes je to vlastne tak. Ale čo ak záleží na uhle pohľadu?
Každý vie, že správy v médiách sú z 80% negatívne. Niektorí a mám taký dojem, že ich začína byť dosť veľa, tak správy nesledujú. Pre ich negativizmus. Tu ma tak napadá, že prečo sú správy také ponuré?
Človek má potom pocit, že všetko je vlastne k ničomu, pribúdajú depresie, úzkosti, sociálna izolácia, samovraždy…Na jednej strane je tu taká skazenosť človeka, ktorý sa pozerá (aj keď s odporom) na negatívne a (pre mnohých) nechutné veci. To vidíme aj na internete. V minulosti to boli verejné popravy, ale tie sa vlastne dejú aj teraz. Keď sa pozriem na to z druhej strany, človek je síce znechutený tým pesimizmom alebo zvrátenosťou, avšak práve preto to zvykne sledovať aj tak. Dokonca pravidelne. Paradox.
Posledné týždne si všímam, že ľudia začínajú kritizovať aj to, keď niekto robí dobré veci, snaží sa pomáhať, venuje sa charite alebo má talent a ľudia mu ho proste závidia a preto ho zase kritizujú. Len trošku odbočím a poviem, že si myslím, že každý má talent alebo nejaké danosti. Skrátka niečo, v čom je dobrý. A ľudia si to sami nevedia vážiť, čo majú a druhí im to na oplátku zvyknú závidieť. Ďalší šialený paradox.
Pre mňa zvláštne je však to, že medzi slová, ktorými ma ľudia zhadzovali, urážali a zosmiešňovali vkladali slová uznania alebo pomedzi nadávky povedali o mne niečo pozitívne. Neviem, či si naozaj uvedomovali, čo hovoria. Tu sa dostávam k tomu, že ľudia fakt závidia aj nos medzi očami, ako sa to u nás tak hovorí. Je to skutočne tak.
Ľudia sa vysmievajú. Zväčša to však naozaj robia preto, lebo závidia alebo preto, lebo musia kritizovať a vyžívať sa v trápení druhého.
Len zopakujem to, čo som napísala dávnejšie: Je omnoho lepšie tešiť sa z úspechu iných a tým pádom nezávidieť ;)Človeka potom nezožiera zášť a lepšie sa mu dýcha.
Sama som negativistický človek. Nebudem to zapierať. Avšak asi tak za posledný rok som zmenila trochu prístup a trošku som sa oddelila od davu ľudí, ktorí tak neuveriteľné dokážu kritizovať. Podotýkam, že dokonca aj to dobré. Aj v tom spočíva moje mávanie motýlími krídlami.
Teraz to bude klišé, ale naozaj platí, že treba začať od seba, keď sa mi niečo nepáči. Tiež som si však všimla, že ľudia sú k zmenám apatickí. Sústredia sa na svoje prežitie a kolotoču udalostí pracovného procesu. Nezazlievam im to. Ono, ako keby nemali už energiu proste riešiť v podstate niečo „navyše,“ keď sotva zvládajú stereotyp života. A takých veru poznám dosť.
Avšak tu treba podotknúť, že ľudia radi zvyknú riešiť druhých ľudí. Hovoria, ako majú málo času na seba, ale pritom riešia a žijú životy iných. Málokedy je za tým túžba pomôcť tomu druhému. Skôr sa zaujímajú o druhého, aby ho mohli potom ohovárať, škodiť alebo intrigovať. To je tiež veľmi zaujímavá ľudská črta.
Väčšina zvykne hovoriť, že nedokážu spasiť svet. Veď to je jasné, že nie, ale z malých vecí sa stávajú veľké. Moja existencia je len malinký zlomok v šírom vesmíre, ale prečo by som nemohla snažiť sa zmeniť veci k lepšiemu, podľa seba?
Niekedy stačí pár sekúnd niečoho na pohľad bezvýznamného a zmení sa nám život. O tomto hovorím. Dáš bezdomovcovi euro a pre neho je to hotový poklad. Na druhý deň na to aj zabudneš, ale on si bude pamätať.
Je to aj o tom, že človek túži zažívať veľké veci najlepšie každý deň. No ale tak to veru nefunguje. Minule som si prečítala takú úvahu, kde sa hovorilo o tom, že život človeka je v prevažnej miere o čakaní. Uvedomila som si, že niečo na tom je a prišlo mi to frustrujúce. Zobrala som to ale tak, že možno v tejto chvíli robím práve to málo, ktoré za pár dní alebo týždňov, možno mesiacov prinesie niečo veľké.
Môžem byť rada, že mám priestor a chuť niečo robiť. Mala by som si to viac vážiť. Mnohí mi nebudú veriť, ale väčšinu času sa snažím robiť veci tak, ako ich najlepšie viem. Myslím si aj, že vlastne toto by asi povedalo viacero ľudí o sebe samotných.
Napriek tomu si uvedomujem aj chyby, ktoré som spravila. Na niektoré z nich som prišla až s odstupom času. V danej chvíli, keď som robila (domnelú) chybu tak som mala určité emocionálne rozpoloženie alebo informácie, ktoré vyprovokovali moju chybnú reakciu. Myslela som si však, že som robila vtedy správne veci. Preto si to netreba vyčítať.
Dávnejšie som čítala, že prečo médiá prevažne predkladajú ľuďom negatívne veci a nehovoria o tých pozitívnych? Ver tomu, že každý deň sa dejú aj dobré a pozitívne veci a môže ich byť viac, ako si dokážeš v tej záplave negatív predstaviť. Stačí otvoriť oči.
Môžeš niečo niekomu pekné povedať, napísať. Môžeš nakŕmiť hladné zviera. Môžeš pre niekoho zložiť báseň alebo namaľovať obraz. Niekedy dokonca stačí len prítomnosť iného človeka a hneď je lepšie. Stačí tak málo a budeš mávať krídlami motýľa, ktorý svojou krásou zdobí lúku a robí tak málo a pritom tak veľa, lebo nás teší svojou prítomnosťou a robí užitočné veci.
Aj v minulom storočí boli introverti považovaní za menejcenných. Aj v súčasnosti svet patrí extrovertom. Každý ovláda základnú charakteristiku introverta a extroverta.
Podľa mňa najviac to vyhrávajú ambiverti (centroverti). Ako vyplýva z názvu, sú niekde uprostred charakteristík extrovertov a introvertov. Alebo sa v niektorých prípadoch chovajú raz tak alebo inak vzhľadom na charakteristiky týchto typov osobností.
Až nedávno som si uvedomila, že mám typické charakteristiky introverta. Jasné, vedela som to už dávno. Ostatní ma rýchlo prekukli v tomto tiež. Ide však o to, že niektorí ľudia a ja tiež sme nevedeli, že to, ako sa v niektorých situáciách správam, je úplne typické pre charakteristiku uzavretých ľudí. Čiže byť viac osamote.
Keď som niekedy odmietla ísť v piatok von a radšej som sa venovala čítaniu kníh po tom, čo som predtým bola dlho vonku alebo na nejakom večierku. Byť v spoločnosti viacerých ľudí, ktorých nepoznám alebo poznám málo a sťahujem sa do seba. Alebo som v spoločnosti viacerých ľudí, s ktorými sa necítim dobre, mám neistotu a zmĺknem. Stále je to všetko považované divné. Pričom sú to naozaj typické charakteristiky pre introverta. A tak som si to prestala vyčítať.
Nemám kapacitu na to, aby som zdravila každého, koho poznám, aby som bola spoločenská, komunikatívna alebo čerpala energiu z ľudí…Ale ľudia to zvyknú niekedy introvertom vyčítať, že sú utiahnutí. No a čo? Tak je to ich typická črta.
Introverti tak isto väčšinu svojho obdobia majú pár blízkych ľudí, s ktorými trávia čas. Vtedy sú omnoho viac otvorenejší, komunikatívnejší a vedia byť aj vtipní. Takúto svoju tvár majú však len pre bližších ľudí. Mne sa to stalo aj pri nejakých cudzích ľuďoch, ale to je zriedkavé.
Tak isto uzavretí ľudia, keďže málokoho si pustia k sebe bližšie, tak majú intenzívnejšie vzťahy a potom keď niekoho z nich vylúčia alebo niekto ich opustí, tak to prežívajú omnoho horšie ako extroverti.
Poznám prípady, kedy sa z introvertov stali extroverti. Je to síce náročnejšia premena, ale dá sa to. Síce by ma zaujímal presný postup, ale nebude sa to dať podľa mňa zovšeobecňovať.
Uzavretí ľudia môžu poznať veľa ďalších ľudí, ale skrátka nenapíšu len tak hocikomu, koho poznajú, ale nie sú si blízky, že poď na pivo. Napríklad. Pre mňa by to bolo také riziko dostať sa z bezpečnej zóny a dať tak priestor tomu, že sa ten vzťah môže meniť. Jasné, že aj tu sú pre mňa nejaké výnimky, kedy urobím krok k niekomu. Ale ako hovorím, je to veľmi výnimočné.
Extrovert, keď príde niekde do spoločnosti, tak sa zdraví s polovicou osadenstva a s tou druhou polovicou nadväzuje ľahko nové známosti 😀 To sa introvertovi nestane.
Keby ľudia neboli hovädá, tak som aj extrovert 😀 Ale byť introvertom je bezpečnejšie. Aj keď extrovert to tak nevníma. Proste komunikuje so všetkými naokolo a je obľúbený. Introvert môže pôsobiť ako taký tajnostkár kvôli tomu, že je rozvážnejší. Zväčša zvažuje to, čo povedať. Zas ale ja mám niekedy takú náladu, že šplechnem pred hocikým hocičo ma prvé napadne.
Neviem, či to tak majú aj ostatní introverti, ale ja mám pocit, že uzavretí ľudia viac prežívajú hocijaké udalosti. Nemusia mať až tak silný emočný náboj, ale predsa ja ho tam nájdem.
Myslím si, akoby niektorí považovali introvertov za suchárov. A okolie vie introvert prekvapiť zážitkami, ktoré by na nich nikto nepovedal. Nuž, tichá voda brehy myje. Ale tento krát je to uhol pohľadu, lebo keby povedal taký zážitok extrovert, tak ľudia sa nad tým nepozastavujú až tak. A extroverti môžu niekedy blednúť závisťou nad tým, čo zažije introvert. To isté platí aj v mojom prípade, milí extroverti 😉
(Poznámka: Nadpis je prevzatý z básne Jána Smreka: Sonáta)
Mnohí si s ňou tykajú, keď sú na dne. Niekedy nám robí spoločnosť na základe vlastného rozhodnutia. Niektorí sa do nej uchyľujú, aby namaľovali impozantné dielo -samota.Intelektuál na okraji spoločnosti, ktorý príliš dlho kráčal ruka v ruke so samotou, až objavil komnatu osamelosti…Aký je rozdiel medzi samotou a osamelosťou?
„Samota, či izolácia je objektívny stav jedinca, ktorý nemá dostatok kontaktov s inými ľuďmi a uniká zo sociálneho prostredia.“ Nuž, hádam každého človeka stretol minimálne aspoň raz za život tento stav. Takže by to nemalo byť nič nezvyčajné.
Čo však s človekom, ktorý sa do samoty utieka viac krát, ba dokonca by sa dalo povedať, že pravidelne? Preto sa poďme pozrieť z akých dôvodov sa ľudia utiekajú do samoty. Pomôžem si opäť psychologickou charakteristikou: „Jedinec sa uchyľuje do samoty z rôznych dôvodov. Napríklad: dobrovoľne – načerpať sily, premýšľať bez vyrušovania.“ To je snáď najčastejší dôvod. Koľkí z nás sa utiekajú na svoju víkendovú chatu, či sa len tak povaľujú na posteli, „čumia do blba“ a rozmýšľajú – sami. Niekedy sa potrebuješ poprechádzať, túlať sa a dýchať samotu ulíc… To je neškodné a v podstate zdravé. A hlavne typické pre introvertov.
Ďalším dôvodom môže byť: „…tlak vonkajšieho prostredia, avšak s vlastným rozhodnutím. Napríklad v dôsledku obáv.“ Naozaj môže byť samotárom ten, ktorý sa bojí? Určite áno. Možno tento druh samoty láka človeka, ktorý cíti, že je odlišný od ostatných. Ale hlavne bojí sa čo spravia ostatní a napokon aj to, že ho sklamú. Rebel -samotár. Pri tomto ma napadá myšlienka: „Byť sám sebou a nebyť sám. To je umenie.“
Hovorí sa aj, že inteligentní ľudia, či ľudia, ktorí veľa premýšľajú potrebujú byť sami.
Duchovne obohatení a umelecki založení ľudia sa často skrývajú v samote. Jednoducho preto, lebo vidia veci inak ako tí druhí.
„Radšej budem sám, akoby som mal byť s hocikým.“ Niektorí ľudia si doslova a dopísmena vyberajú ľudí, s ktorými sa stretávajú a spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Síce, to pravdepodobne každý, avšak u týchto ľudí je to trochu iné. Často krát však potom zisťujú, že ich vysoké priority kladené na okolie spĺňa málokto. Nechcú strácať čas s niekym alebo niečim pre nich bezvýznamným. Paradoxne sa však môžu stať oni potrební pre druhých viac ako si oni alebo tí ostatní myslia. Je to tak správne? Títo ľudia majú okolo seba ako keby vákum. To je v určitých obdobiach v rôznej intenzite. Niekedy je také slabé, že ho takmer ani nevnímajú. Inokedy má takú intenzitu, že jednoducho neznesú nikoho. Neznesú vychádzať von a dýchať vzduch s ostatnými.
„Som taký smutný, že musím byť sám.“ Niektorí v smútku a žiali vyhľadávajú spoločnosť, iní sa zavrú do svojej ulity a nekomunikujú s okolím. Myslím si, že tieto skutočnosti vyplývajú od závažnosti situácie, ktorá jedincovi v živote nastala a ako na ňu subjektívne- emotívne reaguje.
„So samotou je často zamieňaná osamelosť. Osamelosť je však subjektívnym stavom jedinca, ktorý v reakcii na samotu, zažíva túžbu po kontakte s inou osobou, ľuďmi.“
Aj najväčší samotár potrebuje spoločnosť. Aj takíto ľudia – samotári však niekedy pocítia silnú potrebu spoločnosti, avšak nevedia sa do nej začleniť. Nevedia s ľuďmi komunikovať a ťažko sa vedia uvoľniť. Chceli by sa s niekým bližšie spoznať, chceli by sa s niekým zblížiť. Avšak ich uzavretý život pod zámkom samoty z nich spravil nedôverčivcov. A možno ich nedôvera k ľuďom im dovolila uzatvoriť sa do seba a stratiť sociálny kontakt s prostredím. A práve títo sú viac ako sami – sú osamelí.
„Má zakrytú tvár, aby sme sa nemuseli pozerať, ako sa nám vysmieva.“ @lík
Vysmieva sa nám osamelosť, samota alebo ľudia a prostredie, ktorí ju spôsobili? Alebo za samotárstvo môže „len“ povaha človeka, jeho vrodený charakter a intelekt, prípadne životné okolnosti? Môže za ňu osud, prípadne karma?
“ Osamelosť vo mne občas spúšťa vlnu kreativity – piješ ďalší pohár vína a cítiš sa ešte horšie. Umenie nemôže existovať bez bolesti; a umenie existuje, aby miernilo bolesť.“ Till Lindemann
Koľko umelcov je samotárov a koľko ľudí tvorivých sa utieka v samote, keď maľuje svoj obraz, píše ďalší príbeh.. Musí byť človek tvorivý alebo umelec samotár?
Johann Wolfgang von Goethe: „Talent sa zdokonaľuje v samote, charakter v prúdoch života.“
„Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času.“ (Erich Fromm)
„Nie je nič horšie, ako kvôli dažďu, únave či chladu, alebo zo strachu pred chladom a osamelosťou nedôjsť tam, kam si človek predsavzal.“ (Miloslav Nevrlý)
Koľko prekážok nám skríži životný cieľ, respektíve veci, ktoré chceme dosiahnúť? Veľa. Nad odpoveďou nemusíme ani dlho premýšľať. Možno dosiahnúť životný cieľ nie je až také ťažké, ale z princípu to je ťažké. Lebo nám na tom veľmi záleží a pokiaľ je možné obetujeme tomu, čo najviac. Preto nedovoľme subjektívnym pocitom a najmä osamelost, aby nám skrížila životné plány. Lebo je to náš subjektívny pocit, lebo je to náš stav, ktorý do istej miery môžeme ovládať, prijať a pokiaľ sa dá, tak aj z neho vyťažiť.
A na záver citát, ktorý hovorí o tom, že každý je do istej, čo i len malej miery sám. Každý je tu sám za seba. „Spievajte, tancujte a veseľte sa, tak či tak je každý z vás sám, tak ako sú osamotené struny lutny, hoci ich rozozvučala tá istá pieseň.“ (Chalíl Džibrán)
